K napísaniu týchto riadkov ma pozitívne vyprovokovalo sobotné SMEčko (ďakujem). Netušil som totiž, že Michael Jordan má už 50 rokov. Waw! Ale pekne po poriadku, nech tu nemiešam jedno cez druhé.
Téma Wayne Gretzky je veľmi vďačná. Radosť rozprávať. A môj syn je v tomto veľmi vďačný poslucháč. Precvičil som si trošku mozgové závity a niečo som si z WG úžasnej kariéry pamätal. A na ostatné poslúžil nenahraditeľný internet. Základy tajomstva čísla 99, ktoré dnes v NHL z úcty nikto nenosí, za koho hral, že vyhral Stanley cup - a nie raz a hlavne, že bol a je úžasnou hokejovou legendou, atď. To, čo dosiahol tento hokejový virtuóz, bude asi dlhé predlhé roky neprekonané. Vedel som, že vedie historické tabuľky, vedel som, že to bol ostrostelec a supernahrávač, ale až keď som pozrel do tej historickej tabuľky, tak som si aj sám pred sebou uvedomil, že to je úplná pecka. Dnes je magickou hranicou kanadského bodovania v NHL méta 100 bodov za regulárny ročník. Borcov, ktorí ju prekonajú, nie je veľa. A sú uznávaní. Gretzky toho napráskal v NHL kariére za cca 2.900 bodov! Astronomické číslo, ktoré je naviac pri pohľade na druhého v poradí Marka Messiera o 1.000 viac...
Tu už mojmu malému hokejovému fanúšikovi iskrili očká a zahŕňal ma ďalšími a ďalšími otázkami. A ja som si veľmi ochotne oživil mnohé fakty z kariéry tohto superšportovca.
„Tatko, a kto je ešte takou podobnou športovou legendou. A prečo?", zaznela jedna z ďalších zvedavých otázok. Jóóój, a ja takéto veci môžem! Takže som sa opäť potešil a z voleja som dal ďalšie meno - Michael Jordan. Nezabudnuteľná 23ka (Ale vedeli ste, že nejaký čas po jednom zo svojich veľkých návratov do NBA hral MJ aj so 45kou...?), s úžasným výskokom, prehľadom, charizmou a presnou rukou. A v neposlenom rade aj takmer dokonalým marketingom okolo seba. Kedykoľvek si rád matne spomínam na jeho súboje či s Magicom, Birdom, alebo detailnejšie neskôr hlavne tie s Ewingom, Barkleym, ale hlavne asi s Malonom a Stocktonom. To boli skvelé zápasy. Nehovoriac o Barcelone ´92, kde s Dream teamom vypráskali všetkých nad 100 a minimálne o 30 - to bol zážitok, aký sa neopakuje. Dnešný basketbal má svojich velikánov ako Kobeho a Lebrona, ale MJ bol a bude len jeden. Sympatické je, že aj samotný Lebron ho berie ako ikonu. Úplne žerem napr. takého Davida Backhama za to, že si dal už v Reale na dres 23ku - lebo MJ.
„A prečo sú legendy vlastne legendami?", pokračoval v otázkach môj malý športovec. Uff, tak toto som sa už veru aj zapotil, ale mravné ponaučenie z tohto príbehu som formuloval asi nejako takto: lebo sú najlepší z najlepších, sú veľkí, nadčasoví, celosvetovo rešpektovaní v laickej a odbornej verejnosti. Uzávaní ako na ihrisku, tak aj mimo neho. Lebo keď ich vidím, čítam o nich, resp. si na ne spomeniem, tak mám taký veľmi zvláštny a neopísateľný pocit. Pozitívny pocit. A nebojte sa, toto sú slová, ktoré volím pre tento článok. Môjho juniora som až tak veľmi netrápil :-).
Je dobré, keď má šport svojich velikánov. Svoje legendy. Potom my, športoví polofanatici, máme čo riešiť a môžeme rozprávať podobné príbehy napríklad aj svojim deťom.
